Slabá hodinka čakania utiekla ako dve a Ernest dostal do rúk žiadosť o zaradenie do evidencie nezamestnaných.
Príbeh na pokračovanie, ktorý nemusíte čítať od začiatku.
Nová časť vždy v utorok doobeda.
Ernest a byrokracia – oheň a voda. Večer pred návštevou úradu práce si adept na oficiálneho nezamestnaného stieral pot z tváre a vlhkými prstami sa prehrabával vo všakovakých papieroch z výšky. Po chvíli to vzdal a všetky ich napchal do jedného euroobalu. „V súdny deň si vás pánboh roztriedi,“ zamrmlal si pod nos a potešil sa, ako dobre to vymyslel.
Dvere číslo 9 objavil Ernest poľahky. Vlnil sa pred nimi had stojacich postáv vybavených nedostatočnou dávkou trpezlivosti. Pár ľudí poznal z videnia no do rozhovoru nikomu nebolo, čo Ernesta ani trochu nemrzelo. Predstavil si ten rozhovor: „Ako sa máš?“ – „Nevidíš, som na úrade práce.“ – „A ty?“ – „The same shit, kamarát.“
Slabá hodinka čakania utiekla ako dve a Ernest dostal do rúk žiadosť o zaradenie do evidencie nezamestnaných. Doľahla naňho úzkosť, ktorú prekonal až po tom, čo si vypýtal štvrté tlačivo, pretože prvé dve pokazil už pri vypĺňaní priezviska, ďalšie stroskotali na rodnom čísle a dátume nástupu na vysokú školu. Pri posledných kolónkach by ho to vypĺňanie možno aj začalo baviť, ale ponad rám okuliarov už naňho šikmo pozerala úradníčka.
Občiansky preukaz, doklad o skončení vzdelania, dačo s pečiatkou, onakvejšie potvrdenie… Všetko zdá sa v poriadku. Tmavovlasá nezdravo chudá úradníčka pôsobí prísne, pri listovaní vyplneného tlačiva Ernesta opäť chytá úzkosť a už je to tu. „A dátum štátnic nevieme? A dnešný dátum tiež nič? Máte záujem o ďalšie vzdelávanie? Neviem to po vás prečítať, na vysokej škole vás pekne písať evidentne neučili. Potosop, to je čo?“ – „Ehm,“ hľadí Ernest do zeme, „rád by som sa priučil práci vo Photoshope, InDesigne a nepohrdol by som ani cudzími jazykmi,“ opáčil. – „Aha,“ poznačila si dačo ceruzkou do tlačiva. Zrazu iskrička v jej prísnych očiach, šibalský pokuk. „Máme pre vás kurz ovládania vysokozdvižného vozíka, to by vás nebavilo?“
Ernest kráčal domov a uvažoval, či predsa nemal povedať áno. Keby tak ponúkla smetiara naskakovača, mohol si dnes splniť detský sen.
— pokračovanie nabudúce —